Po 2 dnovom trmácaní sa v autobuse, sme konecne dosiahli ciel našej cesty autobusom - Chamonix. Mestecko pod najvyššou európskou horou. Toto mesto nás privítalo zamracenou oblohou. Náš ciel - Mont Blanc sme kvôli tomu nevideli, no aspon sme si pozreli Chamonix, ktoré je preplnené turistami z takmer všetkých kútov sveta. Nevynechali sme ani sochu Packarda a Balmata, ktorí ukazujú na Mont Blanc. Naše dalšie kroky smerovali do kempu s názvom Les Molliasses. V kempe sme sa dohodli co dalej a zbalili na 4 dni. Pocasie nevyzeralo moc priatelsky, ale predpoved, ktorú sme zistili v Chamonix v miestnom Alpskom klube, sľubovala pekné pocasie.

Bellevue - Chata Tette Rousse (3167m)
Ráno sme sa presunuli do dediny Les Houches. Ešte v kempe sme zistili, že zubacka premáva len do Bellevue, dalej do Nid d´Aigle nepremáva kvôli padajúcim kamenom. Zvolili sme preto možnost B, vyviest sa lanovkou na Bellevue. Odtial sme už museli poctivo krácat pod tažkými ruksakmi smerom k prvej chate. Pocasie bolo pekné, slnko svietilo, okolité kopce sa nám ukazovali v celej svojej kráse. Od lanovky viedol chodník rovno k stanici zubacky. Prešli sme kolaje a chodník zacal klesat do lesa. Po asi 300 m zatocil dolava. Chvílu kopíroval vrstevnicu, neskôr zacal mierne stúpat až vyústil na lúku s pasúcimi a zvoncami štrngajúcimi kravami. Za toutou lúkou chodník zacal stúpat coraz viac. Serpentínami sme stúpali hore, v jednom mieste sme išli aj po kovových schodoch, na ktorých sa priznám som nemal dobrý pocit, pretože ich osadenie vo mne vyvolávalo nedôveru. Po tejto pasáži chodník ešte stúpa až príde na konecnú stanicu zubacky do Nid d´Aigle (Orlie hniezdo), kam sme po 2 hodinách a 10 minútach dorazili. Po cca pol hodinovej pauze sme pokracovali dalej. Od stanice stúpa široký, štrkový chodník, ktorý skoncí v zápätí pri križovatke ciest. My však odbocujeme dolava do kopca. Chodník stúpa popod hreben les Rognes až príde k opustenej budove s názvom Baraque Forestiere des Rognes. Tam sa chodník stáca doprava. Na chvílu sa sklon chodníku zmiernuje, ale len na chvílu, kým sa nepríde pod záverecný "stupák" k ladovcu Tette Rousse. Vyšlapaným chodníkom po spomínanom ladovci smerujúcim doprava sme po 2 1/2 hodine od Orlieho hniezda dorazili na chatu Tette Rousse. Chata bola obsadená, ale vyjednali sme si miesto na podlahe v jedálni. Po doplnení tekutín a nejakej stravy, sme sa išli pozriet kúsok nad chatu, do známeho traverzu v kuloári, ktorý je povestný padajúcimi skalami. Po "okukaní" terénu, ktorý nás caká zajtra, sme sa vydali spät na chatu. Tým nám skoncil 1. den.

Tette Rousse - Chata l´Aigle du Gouter (3817 m)
Ráno sme sa zobudili do upršaného dna. Náš plán, vyrazit o 4 ráno stroskotal zrovna na pocasí. Aspon sme dlhšie spali. Okolo 8 už sa pocasie zacalo vylepšovat a o pol 9 už bolo krásne slnecno. Nebolo co riešit, a tak sme sa vydali hore. Pri pohlade na Gouterku, nám nebolo moc do smiechu, ale boli sme odhodlaní to zvládnut. Cesta k traverzu nám bola známa zo vcera, takže sme vedeli, co môžeme od nej cakat. Po pretraverzovaní snehového pola je cesta istená ocelovými lanami. Asi tak v zaciatku 2/3 laná koncia a zjavia sa až v poslednej tretine výstupu. Nárocnost tohto úseku nie je velká, sem-tam sa používajú aj ruky. Azda za najnebezpecnejšie miesto sa dá považovat už spomínaný traverz. Nebezpecné sú aj kamene, ktoré môžu zhadzovat horolezci, ktorí išli nad nami. Doporucujem mat prilbu. Ako som už spomínal, záverecné metre sú istené. Po 2 a 3/4 hodiny sme dosiahli Gouterku. Kde sme chceli spat. Pocasie stále nádherné. Ako aj predchádzajúca chata, aj táto bola plne obsadená, ušlo sa nám miesto v jedálni. Kedže hore sme išli na lahko, nebrali sme si karimatky ani spacáky, museli sme sa zmierit so skutocnostou, že sa moc na lavickách a stoloch nevyspíme. Ale vtedy sme na to ešte nemysleli. Niektorí z nás ostali strážit stôl, iní išli sa pozriet vyššie nad chatu. Ked sme sa vrátili, roly sme si vymenili. Okolo 8 vecer sme zalahli spat. No moc sa mi nehcelo, a preto som len ležal a cakal na západ slnka. Dockal som sa ho a neolutoval som. Úchvatný západ slnka. Mraky v jednej úrovni a slnko zapadajúce za mraky. Gýcový západ slnka ale nádherný. Nakoniec som išiel aj tak spat ale zaspat som aj tak nemohol. Nebol som v tom sám, zaspat nemohol nikto. Noc ubiehala pomaly, už som sa nevedel dockat, kedy konecne budeme vstávat. Nakoniec som sa dockal.


Chata l´Aigle du Gouter - Mont Blanc (4807 m)
Prví ludia už zacali hrmotat okolo pol 2, hoci sa stáva o 2. V podstate nám to bolo jedno, vstávali sme aj mi lebo sa nám už ležat ani nechcelo. Naranajkovali sme sa, nachystali co bolo treba a vyrazili sme. Noc bola jasná, mesiac svietil na nebi jak besný. Chamonix bolo v údolí pekne osvetlené. Okolo 3 ráno za svitu celoviek sme vyrazili smerom k vrcholu. Chodník bol vyšlapaný. Za približne 25 minút sme boli pod prvým stúpaním. Chodník stúpal po serpentínach hore popod Dome du Gouter. Asi za 1 a 1/2 sme sa dostali na rovnejší úsek cesty, do sedla pod Valotkou. Zhodli sme sa všetci na tom, že nebolo by od veci si dat pauzu. Tak sa aj stalo. Kedže u mna táto prestávka nepadla na úrodnú pôdu (zacali ma totiž oziabat nohy), tak som necakal na ostatných a vydal som sa smerom hore. Krácalo sa mi pomerne dobre, necítil som žiadne problémy, teda ak nerátam stále sa zhoršujúce oziabanie nôh. Napriek tomu som stále pokracoval hore. Za chvílu po prestávke som bol pri Valotke. Nechcel som sa zastavovat, a tak som krácal dalej. Chodník išiel po hrebeni. Raz stúpal, raz klesol trocha dolu. Párkrát som bol v presvedcení, že práve ten kopec co je predo mnou by mohol byt vrchol. Na moju škodu to tak nebolo a ked som došiel na kopec, obiavili sa za ním dalšie vyššie kopce. Asi tak v polovicke medzi Valotkou a vrcholom konecne zacalo vychádzat slnko. To mi velmi pomohlo, pretože ma prestali oziabat nohy a ja som si mohol konecne vychutnávat výstup. Ku koncu vedie chodník vrcholovým hrebenom, ktorý nie je moc široký, a preto si tam treba dávat pozor pri vyhýbaní sa s oproti idúcimi horolezcami. O 6:44 som stál konecne na vrchole. Pocit to bol neopísatelný, kto nezažil nepochopí. Bol som rád, že som to zvládol. Pocasie nádherné, výhlady jak by dal. Alpy jak na dlani. Nemohlo chýbat vrcholové foto, krátke video a o 6:54 som išiel dole. Dlhšie som neostával, pretože fúkal vietor a teplo mi zrovna nebolo. Cestou dole som zacal stretat jednotlivých clenov našej skupiny, ktorí sa ešte trápili hore. Mna už len cakal zostup. Nemal som sa kam až tak ponáhlat, a tak som fotil, pretože som mal zameškané. Asi tak v polovicke klesania pod Dome du Gouter som už zacínal cítit únavu a ked som prišiel o 9 do chaty, na co som sa najviac tešil bol spánok. Aspon trocha si podriemat. To bolo pre mna vtedy asi najhlavnejšie. Nic iné som ani neurobil. Sadol som si za stôl, ruky pod celo jak v šenku a driemal som. Spánok mi chýbal. Ked som sa predriemal, najedol a napil, zacali sa pomaly trúsit ostatní clenovia našej partie. Po odpocinku sme si zbalili veci a vyrazili tou istou cestou spät na chatu Tette Rousse. Tam sme pobrali dalšie veci a zacali schádzat dole. Dohodli sme sa, že bivakovat budeme na stanici zubacky v Nid´ d Aigle.
Ráno sme sa zbalili a po kolajách sme vyrazili smerom k stanici lanovky Bellevue, ktorá nás zviezla do Les Houches. Po 4 dnoch sme sa už všetci tešili na sprchu, ktorú sme si nakoniec dopriali v kempe Bellevue. Nachádza sa kúsok pod stanicou lanovky. Ked sme zaplatili, každému dali Buspas zadarmo, ktorý sa dá využit na turistické autobusy v Chamonix a okolí. To sme aj využili a išli sme si opät pozriet Chamonix.

Na druhý den bolo škaredé pocasie a usúdili sme, že plánovaný výstup na Gran Paradiso sa neuskutocní. Preto sme vyrazili smer Miláno, Verona až do Lido di Jesolo ale to už je iná kapitola.