Naša výprava pozostávajúca z 10 clenov sa v skorých ranných hodinách dna 29.7 vybrala smerom na Rakúske Alpy. Našim cielom boli Dachstein a najvyšší vrch Rakúska - Grossglockner. Ako som už spomenul tak sme vyrážali zavcas ráno. Bolo to kvôli tomu, že poobede sme sa chceli ešte dostat na chatu Guttenberg Haus (2164 m.n.m). Mikrobusom sme sa doviezli na parkovisko pri vstupe do tiesnavy Silberkarklamm. Nabalili sme sa na 2 dni a vyšli v ústrety tiesnave. No ešte sme museli zaplatit vstupné, ktoré cinilo 2,50 eur za dospelého a 1,40 pre dieta. Pre skupinu nad 15 ludí je zlava. Po zaplatení sme prechádzali cez tiesnavu. Za necelú polhodinu sme prišli k chate Silberkarklamm hütte. Po malej pauze naše kroky viedli dalej do prudkého kopca. Chodník c.619 sa vinul po serpentínach, sem-tam boli nejaké lavicky na odpocinok. Ked sme prišli k rozcestníku urobili sme si pauzu a sadli do tiena, pretože slnko ešte dost pražilo. Z odpocinkového miesta sme zahli dolava a postupovali po ceste c.618. Profil chodníka sa zmiernil a my sme v klude dorazili k Feister Scharte. Odtial už je chata pekne vidiet, mali sme ju pod nami ako na dlani. Za necelú štvt hodinu od Faister Scharte sme boli pri nej. Celkovo nám to trvalo cca 3 a pol hodiny. Ubytovali sme sa, nieco navarili k veceri a ked sme si naplnili scvrknuté žalúdky, zalahli sme spat.

Ráno bolo pekne slnecno. Nalahko sme sa vybrali na blízky vrchol Eselstein 2556 m.n.m.K nástupu sme sa dostali cestou c. 618 asi za 20 minút. Po štvt hodine sme prišli k odbocke, ktorá viedla k nástupu na feratu. Odbocili sme doprava a strmým chodníkom sme prišli k nástupu. Ferata je spociatku pomerne lahká. Neskôr prechádza na hrebienok po ktorom vedie lano. Táto pasáž je velmi pekná. Potom lano skoncí a ide sa chvílu chodeckým terénom. Po chvíli zase pokracuje hrebienok peknou takmer kolmou pasážou. Po skoncení tohto úseku sme išli chodeckým terénom ktorý koncil až na vrchole. Výstup nám trval hodinu a z vrchola sa nám naskytol pekný pohlad na okolité kopce. Kúsok pod vrcholom sme videli kozorohov, ale naša pítomnost im zjavne nevadila, vôbec neutekali. Naspät sme schádzali po nepríjemnom šutolinovom chodníku až sme príšli k chate. Pobrali sme naše "bágle" a pokracovali dalej.
Od chaty sme odchádzali tou istou cestou ako na Eselstien, ale pri odbocke sme pokracovali stále rovno po chodníku. Za pol hodinu sme prišli do sedla Gruberscharte. Tam zacína lahká ferata Ramsauer Klettersteig. Zo sedla sme teda išli do lava na spomínanú feratu. Zo zaciatku ferata nie je nárocná, išli sme ju bez istenia, ale v druhej polovici sme si dali radšej úväzy. Ferata je to pekná, prechádza cez viacej vrcholov a je z nej krásny výhlad na Dachstein. Z hrebena sme klesali šutolinovým chodníkom do Edelgriesshöhe, tam ferata koncí. Trasa od Gruberscharte nám trvala 5 a 1/2 hodiny aj s prestávkami. Vzhladom k zhoršujúcemu sa pocasiu sme z Edelgriesshöhe zišli za 1 a pol hodiny k Türwand Hütte cez údolie Edelgriess, kde nás cakal mikrobus. Ním sme sa dopravili do blízkeho kempu s názvom Ramsauer Beach. Tam sme postavili stany a na 2 dni sa nám stal docasným bejz kempom.

Na druhý den bolo škaredé pocasie a dost sa ochladilo. Zvolili sme náhradný program. Išli sme si pozriet Johannesfall. Vodopád ktorý leží blízko pri hlavnej ceste k Passhöhe. Od vodopádu sme išli do dediny Passhöhe. Pri informacnom centre sme odbocili na krátku nenárocnú túru k Seekarhausu. Je tam velmi pekné lyžiarske stredisko s velkým poctom lanoviek. Odtial sme sa po serpentínach dostali ku Gründwald see. Po malej pauze sme pokracovali smerom k dedine. Celý okruh nám trval 3 a pol hodiny. Pocasie nic moc a nezlepšovalo sa. Cestou do kempu nám aj zapršalo.

Nasledujúci den ráno bola hustá hmla. Zbalili sme sa a doviezli k stanici lanovky - Talstation Türwand - na Dachstein. Lanovkou sme sa vyviezli na Hunerkogel. Už cestou na stanicu sa pocasie zlepšovalo, dostali sme sa nad hmlu a mraky a s pekným pocasím sa nám zdvihla aj nálada. Z Hunerkogel sme zišli na ladovec Schladminger Gletscher, kde boli upravené trate pre zjazdových lyžiarov, ale aj pre bežkárov. Po ladovci sme sa za 40 minút dostali k nástupu na feratu na Dachstein. Veci sme nechali pod skalou pri nástupe a nalahko išli hore. Zo zaciatku boli v stene iba skoby, žiadne lano. Lano sa objavilo po pár metroch, a tak sme pokracovali dalej. Miestami v lahších úsekoch lano nebolo. Chodník potom traverzuje do prava k záverecnému žlabu menom Randkluftweg. Tam už lano nie je, ale sú tam skoby. Za pomerne pekného pacasia a za 1 a 1/4 hodiny od nástupu sme dorazili na vrchol. Dlho sme sa nezdržali a Randkluftwegom sme schádzali dole na ladovec. V nárocnejších miestach sme použili lano. Po ladovci sme sa vrátili spät k našim ruksakom. Zostup nám trval necelé 2 hodiny. Potom sme pokracovali po ladovci popod Dachstein k Steinerscharte. Po vyšlapanom chodníku sme prišli k lanám. Po nenárocnej ferate sme sa dostali do Steinerscharte a prešli cez hreben na ladovec. Na nom sme sa naviazali a prešli sme ho k náprotivnej strane doliny pod hreben Hohe Schneebergwand. Pri nom sme sa zatocili doprava a po chodníku sme sa dostali po 4 a 1/4 hodine k chate Adamek Hütte (2196 m.n.m). Ubytovali sme sa, zaplnili naše kruto škrkajúce žalúdky a mohli sa kochat krásnou scenériou vôkol nás. Na chate robila aj brigádnicka od našich západných susedov z Ciech.

Ráno sme si zbalili svojich pár švestiek a schádzali k Unterhof Almu. Od chaty sme išli spät po chodníku ktorým sme prichádzali vcera. Po cca 15 min. sme odbocili doprava na Linzer Weg. Miestami bol istený lanami ale dal sa prejst aj bez použitia úväzov. Chodník vedie pekným prostredím s výhladmi na Gossauské jazerá. Zostup z Reissgang Scharte je dost nepríjemný, pretože je dost strmý, ale hlavne vrchní turisti môžu na spodných zhadzovat kamene, co je dost nebezpecné. Po tomto strmom zostupe je už len mierne klesajúci chodník vedúci cez lúky a bezstarostne sa pasúce kravy. Za 5 a 3/4 hodiny hrubého casu, za pekného a teplého pocasia sme prišli k Hofpürgl Hütte. Chvílku sme posedeli a išli sme po chodníku c.612 k Unterhof Almu. To už bol len kúsok, za 40 minút sme boli dole a mocili si nohy v potoku. Týmto sa naše úcinkovanie v oblasti Dachsteinu skoncilo a cakal nás presun mikrobusom do dediny Matrei in Osttirol, ciže sme sa presunuli blízko ku Grossglockneru. Za tmy sme našli kemp s menom Eden Garten (Rajská záhrada), postavili stany a zalahli spat s nádejou že pocasie bude pekné.

Pocasie ráno bolo údajne pekné, ale ked som vstával ja, skoro ráno o deviatej, tak už bolo zamracené. Museli sme sa pobalit na 3 dni, ale mali sme na to dostatok casu, pretože sme z kempu vyrážali nieco pred dvanástou. Mikrobusom sme sa doviezli k Luckner Hausu. Tam na parkovisku sa nám naskytol pohlad na náš ciel - Grossglockner. Lenže za chvílku bol už v mrakoch a trvalo 2 dni kým sme ho zase uvideli. Od Luckner Hausu sme po chodníku s potokom po lavej ruke stúpali hore. Chodník skoncil a dostali sme sa na širokú cestu. Tá nás doviedla až k chate Luckner Hütte. Dážd vysel na vlásku a ani nás neminul. Hned ako sme prišli na chatu sme sa museli prezliect a po malom bufete sme za drobného dažda stúpali k nášmu dnešnému cielu - Stüdl Hütte. Od Luckner Hütte pokracuje spomínaná cesta, ale len kúsok. Potom nasleduje klasický chodník. Ten zprava obchádza hreben, až príde do sedielka, kde sa nachádza Stüdl Hütte (2802 m.n.m). Pocasie bolo stále zlé. Pršalo, fúkal dost silný vietor a bola zima. Opät sme museli umlcat naše otravné žalúdky, ale to je bežná vec, že na turistike clovek býva hladný. S varením na vlastných varicoch bol problém, pretože pršalo a fúkal silný vietor. Ešte pred zotmením sa traja naši prieskumníci vybrali na ladovec nad chatu pozriet pociatocný úsek výstupu, ktorý nás cakal nasledovný den. Povrch ladovca bol mäkký, nohy sa do snehovej kaše s vodou zabárali až po clenky.

Zobudili sme sa do nie moc pekného rána. Síce už nepršalo, ale bolo stále zamracené. Napriek tomu sme sa rozhodli, že pokracujeme na chatu Erzherzog-Johann Hütte. Zo Stüdl Hütte sme vyrazili po chodníku obchádzajúcom hreben zprava. Za hrebenom bol už coskoro ladovec Ködnitzkees. Na rozdiel od vcera bol povrch zamrznutý, takže sa po nom dalo bez problémov krácat. Naviazali sme sa a v dvoch lanových družstvách sme prechádzali cez ladovec. Oblúkom napriec údolím sme sa dostali ku skalám, kde je fixné lano. Po absolvovaní výšvihu sme prišli na další sneh a za chvílu do malého sedla v hrebeni vedúcom na Adlersruhe. Pri drevenej tabuli sme odbocili do lava hore hrebenom. Pocasie sa coraz viac zhoršovalo. Už na ladovci zacal fúkat vietor a trochu snežit, ale za výšvihom vietor zosilnel, zacalo viacej snežit a viditelnost bola velmi malá. Chvílu po hrebeni sme išli bez fixných ocelových lán, ale nakoniec sme ich našli. Po nich nás cakal ešte posledný úsek dnešného dna. Za stále zlého pocasia sme po 3 a 1/4 hodine dorazili na chatu. Erzherzog-Johann Hütte (3454 m.n.m).Chvílu sme zvažovali ci sa ubytujeme, alebo pôjdeme na nižšiu chatu, ale nakoniec zvítazila túžba väcšiny zdolat Zvonára a tak sme zostali. Varit vonku sa nedalo, tak sme si na chate kúpili varenú vodu a pripravili polievky a iné polotovary, ktoré stací zaliat vriacou vodou. Odpoludnia sme sa išli ešte pozriet kúsok nad chatu. Po hodine sme sa vrátili spät. Pocasie bolo stále zlé - silný vietor, slabé sneženie a hmla. Už sme zacínali viacej uvažovat nad tým ako na druhý den zídeme dolu z chaty, než nad výstupom. Podla predpovede má byt pekne, no málokto z našej skupiny veril, že zajtra tak bude.

Celú noc bolo ako keby sa certi ženili. Okolo takej šiestej sa pocasie postupne vylepšovalo. Vylepšilo sa natolko, že sme sa rozhodli to skúsit. Rýchlo sme hodili pár vecí do batohov, dali si sedáky, macky, zobrali cepíny a vyrazili sme. Od chaty sme išli po ladovci Glocknerleitl. Serpentínami strmo hore sme prišli ku skalám. Cestou po ladovci sme ešte zvažovali postup hore, pretože fúkal nepríjemný nárazový vietor. Lenže ked sme prišli k skalám vietor tam nebol tak prudký. Vytvorili sme dve trojclenné lanové družstvá a pokracovali po hrebeni hore. Na hrebeni sú tyce, o ktoré sa dá istit. Niekde sa dajú použit aj expresky, ak sú diery v tyciach dost velké. My sme používali slucky s karabínami a o tyce sme to viazali pomocou jednoduchého prusikovho uzla. Za stále pekného pocasia sme dorazili na Kleinglockner (3738 m.n.m). Z neho sme klesli do Obere Glocknerscharte. Je tam natiahnuté ocelové lano, ale iba kúsok. Po prekonaní tohto úseku sme zase strmo stúpali hore. 5.8.2005 o 9:58 hodine stredoeurópskeho casu po 1 a 3/4 hodiny sme stanuli na najvyššom vrchole Rakúska - Grossglockneri. Pocasie stále pekné, obloha vymetená a gýcovo modrá, oblaky pod nami vyzerali ako biele more. Vetrík len tak povieval a my sme sa mohli kochat výhladmi na všetky strany. Po tradicnom vrcholovom fotení sme narýchlo hodili nieco do úst a zacali zostupovat tou istou cestou spät na chatu. Prišli sme na ladovec a sneh na nom už bol vplyvom slnecného žiarenia dost mäkký a hlavne v hornej casti, kde je svah exponovaný, nedržal a hrozilo pošmyknutie sa a pád do doliny. Opatrne sme zišli a po 2 a 1/2 hodine sme boli opät na chate. Kedže na vrchol vystupovalo dost vela ludí, vyhýbanie v skalnatých úsekoch bolo dost problematické, ci už pri výstupe, tak aj pri zostupe. Niektorí domáci vodcovia sa chovali a tvárili ako majstri sveta. Na chate sme úspešný výstup zaliali pivkom a štamprlíkom domoviny. Nieco sme pojedli, zobrali bágle a zostupopvali dole po chodníku, po ktorom sme vcera prišli na chatu. V malom sedielku, kde bola tá drevená tabula, sme odbocili mierne do lava. Po chvíli zacali laná. Po zídení schodov prišiel horší úsek. Jedna tyc cez ktorú išlo lano bola utrhnutá a lano bolo povolené, takže sa on nedalo istit. A bolo to práve v dost exponovanom úseku - úzke sedielko. Niektorí z našej skupiny mali s prekonaním tohoto úseku problémy. Dalej sme prechádzali po hrebeni a chodník sa potom zatocil do lava. Ocelové lano vystriedalo klasické horolezecké. Lenže na konci asi 20 m lana chýbalo. Natiahli sme fix a zlanili dole. Neodporúcal by som túto trasu. Za zlého pocasia by to bolo o hubu. Terén bol dost rozlámaný a padali aj kamene. Ked sme tento úsek prešli, tak sme cez dolinu Leitertal pokracovali k Salm Hütte (2638 m.n.m). Doplnili sme tekutiny a pokracovali dalej po chodníku už po trávnatej a velmi peknej doline Leitertal do dediny Heiligenblut. Cesta (hlavne jej záver) to bola dlhá a nekonecná. No nakoniec sme za 2 a 3/4 hodiny (od Salm Hütte) boli dole. Z vrcholu až sem sme prekonali výškový rozdiel 2 507m. Ked dorazili poslední zo skupiny, bola už tma. Za tmy sme potom už na Ducate hladali nejaký kemp. Nakoniec sme ho našli kúsok za Heiligenblutom. Rozližili sme stany, zacali varit a trochu oslavovat dnešný úspech.

Ráno sme sa zbalili a odišli cez Heiligenblut cestou Grossglockner Hochalpenstrasse k vyhliadke pod Grossglockner. Tam sme sa dostali po ceste s názvom Gletcherstrasse ku Kaiser-Franz-Jozef-Höhe. Pozreli sme si ladovec Pasterzen Kees, prešli sa kúsok cez tunely k chate Hofmanshütte ale k nej sme neišli. Pozreli sme si aj krátky nemý film o Glockneri a vydali sa na cestu domov. Ešte sme sa zastavili v Zell am See. Chceli sme si pozriet jazero, ale kvôli nejakému festivalu sa nedalo a všetky prístupove cesty k jazeru strážili policajti. Vzhladom k zhoršujúcemu sa pocasiu sme sa dohodli, že ideme rovno domov. V nedelu okolo 3 hodiny rannej všetci zdraví a plní nezabudnutelných zážitkov sme dorazili domov.

EPILÓG Zhodnotím to velmi strucne. Bolo to krásne.